Židovský kódex vzal ľuďom práva aj majetok. Šesť častí o majetku tvorí 167 z 270 paragrafov

Vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex, zbavilo ľudí občianskych práv aj majetku. Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia pripadá na Slovensku na 9. september práve preto, že v ten deň roku 1941 ho vydala vláda vojnovej Slovenskej republiky. TASR ↗ Na stredajší pamätný deň boli po Slovensku ohlásené pietne podujatia vrátane čítania mien obetí v Trenčíne a v Bratislave a ústavní činitelia vydali vyhlásenia. TASR ↗ Prečítali sme celé znenie, ktoré zverejňuje Ústav pamäti národa, a spočítali, koľko paragrafov pripadá na jednotlivé časti. Zo 270 paragrafov ich 167 patrí do šiestich častí venovaných majetku a najdlhšia z nich, Prevod majetku, má sama 105 paragrafov. ÚPN — plné znenie ↗

Čo je v tých 270 paragrafoch

Kódex má nečíslované Všeobecné ustanovenia a za nimi dvanásť číslovaných častí. Všeobecné ustanovenia majú päť paragrafov, časť Osobné postavenie 51 a časť Vylúčenie z verejného života 26. Majetku sa venujú Majetkoprávne postavenie s 27 paragrafmi, Prevod majetku so 105, Fond pre podporu vysťahovalectva Židov s jedným, Správa majetku so 17, znášanie nákladov revízie a oceňovania podnikov s troma a osobitné predpisy vo veciach daňových a poplatkových so 14. Zvyšok tvoria spoločné ustanovenia s piatimi paragrafmi, oslobodenia s dvoma, prechodné s jedenástimi a záverečné s troma. ÚPN — plné znenie ↗

Tých šesť majetkových častí má spolu 167 paragrafov, teda 61,9 percenta z 270. Ide o náš vlastný prepočet znenia zverejneného Ústavom pamäti národa, nie o údaj prevzatý od inštitúcie. A je to počet paragrafov podľa zaradenia do častí, nie podiel textu ani obsahová klasifikácia každého ustanovenia zvlášť.

Hranica navyše nie je ostrá, lebo majetkové ustanovenia sú aj mimo tých šiestich častí. Paragraf 254 v spoločných ustanoveniach určuje sadzby dávok za oslobodenia a paragraf 259 v prechodných ustanoveniach rieši prepadnutie rádioprijímačov a zbraní spolu s odovzdaním pasov, vodičských a zbrojných preukazov. Číslo 167 teda hovorí o zaradení paragrafov do častí, nie o obsahovej klasifikácii každého z nich.

Komu kódex zveruje rozhodovanie

Najviac právomocí dostáva Ústredný hospodársky úrad. Podľa paragrafu 28 mohol po dohode s ministerstvom vnútra uložiť Židom povinnosť vysťahovať sa z určitej obce a súčasne povinnosť nasťahovať sa do inej, prípadne určiť obvody, do ktorých sa nesmeli prisťahovať. Podľa paragrafu 110 boli Židia aj nežidovskí manželia Židov povinní vykázať všetok svoj majetok. Úrad rozhodoval o likvidácii a arizácii, povoľoval zamestnávanie Židov a kontroloval nakladanie s viazanými účtami a uloženými cennosťami, pričom jeho rozhodnutia boli konečné. ÚPN ↗

Zodpovedá tomu aj to, ako často sa v texte objavuje. Podľa nášho prepočtu je Ústredný hospodársky úrad aj s pádovými tvarmi v 71 paragrafoch a má 137 výskytov, Ministerstvo vnútra je v trinástich paragrafoch. Frekvencia sama o sebe nemeria moc ani zodpovednosť, len ukazuje, ktorá agenda predpis vypĺňa. ÚPN — plné znenie ↗

Úrad nevznikol kódexom. Zriadilo ho nariadenie č. 222/1940 zo 16. septembra 1940 a pôsobil do roku 1945, pričom podľa archívneho opisu začal fungovať v októbri 1940. Jeho predsedom bol do júla 1942 Augustín Morávek, po ňom úrad prevzal a reorganizoval Ľudovít Paškovič. EHRI ↗

Arizácia sa nezačala kódexom. Prvým arizačným zákonom bol zákon č. 113/1940 z apríla 1940, druhým nariadenie č. 303/1940 z 30. novembra 1940, na základe ktorého bolo arizovaných viac než 2 200 podnikov. ÚPN ↗ Vláda vydala kódex podľa paragrafu 1 ústavného zákona č. 210/1940, ktorý Snem prijal 3. septembra 1940 a ktorý ju splnomocnil robiť opatrenia na vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života a na prevod ich majetku do kresťanských rúk. ÚPN ↗ Majetková prevaha v texte teda zodpovedá tomu, na čo bola vláda splnomocnená.

Kto bol podľa kódexu Žid

Kódex sa hlási k rasovému kritériu, no oprel ho o náboženské záznamy. Podľa paragrafu 1 sa za Žida pokladal ten, kto pochádzal najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov. Za Žida sa však pri splnení ďalších podmienok pokladal aj takzvaný židovský miešanec s dvoma takými starými rodičmi, napríklad ak k 20. aprílu 1939 patril k izraelitskému vyznaniu alebo doň po tomto dni vstúpil. Podmienok je v paragrafe viac a viažu sa na konkrétne dátumy, takže toto zhrnutie nie je úplnou definíciou. ÚPN — plné znenie ↗

Kľúčová je definícia o odsek nižšie: za židovského starého rodiča podľa rasy sa má pokladať ten, kto patril k izraelitskému vyznaniu. Rasa sa teda nezisťovala biologicky, ale z matriky. Predpis tak zasiahol aj ľudí, ktorí sami veriaci neboli alebo boli pokrstení. Potvrdenia o tom, že niekto nie je Žid, vydávali obecné a obvodné notárske úrady a v pochybných prípadoch rozhodovalo ministerstvo vnútra.

Čo kódex ponechal vykonávacím predpisom

Podobu povinného označenia kódex sám neurčuje. Paragraf 8 ukladá povinnosť nosiť židovské označenie, ale podrobnosti o jeho tvare a o spôsobe nosenia prenecháva vyhláške ministra vnútra v Úradných novinách a tomu istému ministrovi zveruje aj všeobecné výnimky. Židovská hviezda je v texte menovaná jediný raz, v paragrafe 27, ktorý prikazuje označiť ňou poštové zásielky. Za nenosenie označenia hrozila pokuta od 100 do 10 000 korún, v prípade nevymožiteľnosti premenená na jeden až pätnásť dní zatvorenia. ÚPN — plné znenie ↗

Ostatné zásahy sú v texte konkrétne. Paragraf 9 zakazuje manželstvo medzi Židom a Nežidom a za vedomé porušenie zákazu hrozí väzením do troch rokov spolu so stratou úradu a volebného práva. Paragraf 10 trestá väzením do piatich rokov vedomý mimomanželský pohlavný styk medzi Židom a Nežidovkou aj medzi Židovkou a Nežidom, teda styk medzi skupinami, ktoré si predpis sám vymedzil. Paragraf 12 berie Židom volebné právo aj právo byť volení do Snemu, čo je jediná zmienka o parlamente v celom dokumente. Podľa paragrafu 22 mali Židia vo veku od 16 do 60 rokov s určenými výnimkami povinnosť vykonávať práce prikázané ministerstvom vnútra. Paragraf 41 zakazuje zamestnávať v židovských domácnostiach nežidovské pomocnice a paragraf 257 určuje, že takýto pracovný pomer treba zrušiť najneskôr do 31. októbra 1941.

Oslobodenia mali sadzobník

Časť desiata sa volá Oslobodenie a výnimky a tvoria ju dva paragrafy. Paragraf 255 hovorí, že prezident republiky môže udeliť oslobodenia z ustanovení nariadenia, že môžu byť úplné alebo čiastočné a možno ich viazať podmienkami. Tretí odsek dodáva jednu vetu: oslobodenia možno kedykoľvek odvolať. Paragraf 256 preberá skôr udelené výnimky ako oslobodenia z obdobných ustanovení nového predpisu a vzťahuje na ne tú istú odvolateľnosť. Na oslobodenie teda nebol právny nárok, mohlo byť podmienené a mohlo byť odňaté. ÚPN — plné znenie ↗

Kódex k tomu pridáva sadzobník dávok. Paragraf 254 určuje dávku za úradný výkon pri oslobodeniach podľa paragrafu 255: za oslobodenie z paragrafu 1, teda z toho, že je človek podľa predpisu Žid, sumu od 1 000 do 500 000 korún, za oslobodenie z paragrafu 2 od 500 do 100 000 korún a za oslobodenie z jednotlivých ustanovení od 10 do 300 000 korún. Potvrdenie, že niekto nie je Žid, stálo 10 korún. Projekt Slovenskej národnej galérie o vojnovom štáte uvádza, že prezidentských oslobodení bolo približne 1 100 a udeľovali sa za značne vysoký poplatok. Sadzobník priamo v predpise ukazuje, že vysoká cena nebola úradnou praxou na okraji, ale súčasťou normy. Slovenská národná galéria ↗ Počet rozhodnutí pritom nie je počtom chránených ľudí. Ústavný zákon z roku 1942 rozšíril vyňatie aj na manžela, maloleté deti a v niektorých prípadoch na rodičov, a Ústav pamäti národa uvádza, že výnimky udeľované prezidentskou kanceláriou ochránili pred deportáciami asi 20 000 ľudí. ÚPN ↗

Pod kódexom je osem podpisov členov vlády: Tuka, Sivák, Mach, Pružinský, Fritz, Medrický, Stano a Čatloš. Prezident Jozef Tiso pod ním nie je a nemusel byť, lebo vládne nariadenia na rozdiel od zákonov nepodliehali schváleniu Snemu ani prezidenta. ÚPN ↗ To samo osebe nehovorí nič o jeho politickej zodpovednosti a ani počet zmienok o nej nevypovedá. Jediný paragraf mu zveril právomoc rozhodovať o tom, na koho sa celý predpis nebude vzťahovať.

Deportácie a zákon z mája 1942

Kódex neobsahoval výslovné splnomocnenie na vysťahovanie za hranice, hoci pozná nútené sťahovanie v rámci štátu aj Fond pre podporu vysťahovalectva Židov. Prvý transport odišiel zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942 a smeroval do Auschwitzu. Od toho dňa do 20. októbra 1942 bolo deportovaných 57 752 ľudí v 57 transportoch a túto vlnu prežilo len niekoľko stoviek osôb. SNM ↗ Deportácie mali aj peňažný rozmer: slovenský štát sa zaviazal zaplatiť nacistickému Nemecku za každého vysťahovaného Žida takzvaný osídľovací poplatok vo výške 500 ríšskych mariek. ÚPN ↗

Ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov prijal Snem až 15. mája 1942, teda takmer dva mesiace po začatí deportácií. Jeho prvý paragraf má jedinú vetu o tom, že Židov možno vysťahovať z územia republiky. Tretí hovorí, že vysťahovaní aj tí, čo územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo a ich majetok prepadá v prospech štátu, pričom štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku. Štvrtý ponecháva hnuteľný majetok osobám vyňatým z vysťahovania, ale zakazuje im súdne uplatňovať nárok na vrátenie hnuteľností, ktoré im boli odňaté z držby podľa dovtedajších predpisov pred 16. májom 1942. Piaty splnomocňuje vládu vydávať vykonávacie predpisy nariadením „aj keby Ústava vyžadovala úpravu zákonom". ÚPN — plné znenie ↗

Zákon sa výslovne odvoláva na kódex. Z vysťahovania boli vyňaté okrem iných osoby, ktorým prezident udelil oslobodenie podľa paragrafu 255 nariadenia č. 198/1941, a to dovtedy, kým rozhodnutie platilo. Pod týmto zákonom Tisov podpis už je, spolu s podpisom predsedu Snemu Sokola a členov vlády.

Podľa Múzea holokaustu Spojených štátov deportovali nemecké a slovenské úrady zo Slovenska vyše 70 000 Židov a Nemci vyše 60 000 z nich zavraždili. Podľa sčítania z 15. decembra 1940 pritom na území vtedajšej Slovenskej republiky žilo 88 951 Židov. Druhá vlna prišla po nemeckej okupácii: od septembra 1944 deportovali nemecké jednotky približne 12 600 slovenských Židov, väčšinu do Auschwitzu a Terezína, a nemecké jednotky spolu s Hlinkovou gardou zabili niekoľko tisíc ľudí ukrytých alebo bojujúcich s partizánmi. USHMM ↗

Za tými číslami sú konkrétni ľudia. Matildu Hraboveckú odviezli s najmladšou sestrou z Prešova cez Poprad do Osvienčimu a spomínala na prvú noc v tábore. Medzi väzenkyňami boli dve sestry a jedna z nich mala cukrovku. Dostala diabetický šok, jej sestra volala o pomoc a do rána zomrela. „Ona bola prvou obeťou riešenia takzvanej židovskej otázky", povedala Hrabovecká. SNM ↗

Čo tento rozbor nehovorí

Počítanie paragrafov meria, čomu predpis venoval priestor. Nemeria mieru utrpenia, právomoc ani zodpovednosť. Z toho, že v šiestich majetkových častiach je 167 paragrafov a tých o označovaní pár, nevyplýva, že označenie bolo menej kruté, a z toho, že prezident je v texte raz, nevyplýva, že jeho úloha bola okrajová. Odoberanie majetku a živobytia bolo súčasťou prenasledovania, nie jeho miernejšou alternatívou.

Kódex zároveň nekonal sám a nebol ani začiatkom. Prenasledovanie a vysídľovanie sa na Slovensku začali už počas autonómie na jeseň 1938 a výber právnych predpisov, ktorý zverejňuje Ústav pamäti národa, obsahuje aj vládne nariadenie o vymedzení pojmu žida z 18. apríla 1939. ÚPN ↗ Rozbor jedného dokumentu je preto pohľad cez jedno okno, nie celý dom. Znenie samotného predpisu si vie čitateľ overiť aj mimo archívov. Wikizdroje ↗

Minister zahraničných vecí Juraj Blanár v stredu vyhlásil, že pamätný deň pripomína význam ochrany mieru a ľudskej dôstojnosti, a varoval pred nenávisťou, rasizmom a antisemitizmom. SITA ↗ Čítanie mien obetí, ktoré sa k pamätnému dňu koná v Bratislave aj v regiónoch, vracia k paragrafom to, čo z nich zmizlo — mená. Aktuality.sk ↗

Čo sleduje hotinfo

Ilustračná fotka: vagón Slovenských železníc v areáli Múzea holokaustu v Seredi, autor Christian Michelides, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 4.0.